Workshop: Lise Wolff – Room for Thought / Priestor na zamyslenie.
Report: Michal Štofa
K Nórsku som mal dlho veľmi špecifický vzťah. Bola to kombinácia obdivu, rešpektu a podprahového strachu z málo poznaného. Jedna z kultúrne najvyspelejších a ekonomicky najrozvinutejších krajín sveta, ležiaca na severe Európy, na hranici civilizácie a kedysi večného ľadu. Rozľahlý, riedko osídlený kus zeme, tiahnuci sa na juhu od brehov severného mora, pokračujúc na sever ďaleko za polárny kruh, po severné brehy súostrovia Špicbergy medzi Grónskym a Barentsovým morom.
Trochu nadnesene by sme mohli povedať, že je to veľmi vzdialené, odľahlé miesto, kde sa stretnete skôr s losom ako s človekom. Samozrejme v skutočnosti sa dnes do Nórska dá pomerne ľahko pricestovať letecky. V priebehu približne piatich hodín a prekonaní asi 1600 kilometrov (pri odlete z Košíc) sa ocitnete v Osle. S veľkou pravdepodobnosťou vaše prvé kroky povedú z pred vlakovej stanice (ak si pre cestu z letiska zvolíte vlak) na nábrežie, ktoré uvidíte ako prvé. Práve to tvorí jednu z komunikačných tepien, ktorou prúdia davy, pešo alebo na bicykli, medzi Munchovým múzeom, Deichmanovou mestskou knižnicou a Národným Múzeom. Ani hlbšie v útrobách mesta človek netrpí samotou a už vôbec nemá dojem, že sa ocitol na periférii Európy, kde pre nepriaznivé, chladné počasie nechce nikto žiť. Oslo je Európskym mestom v pravom slova zmysle, teda kultúrnym a v tom najlepšom slova zmysle, farebným kotlom, takým, akým veľké európske metropoly vždy boli. Ani chlad, či odťažitosť ale harmónia je to čo z atmosféry ulíc Osla vyžaruje. Každý krok narúša stereotypné myšlienky o prílišnej vzdialenosti, neprístupnosti, jednotvárnosti či nebodaj uzavretosti voči zvyšku sveta. Každá chvíľa vysvetľuje úspech jednej kultúry, schopnej stáročia prijímať kultúry vzdialených národov a učiť sa z nich v prospech všetkých.
Po chvíli precitnem z omámenia všadeprítomnou srdečnosťou a zastavím sa. Uvedomím si, aké nadšenie vyvoláva tak jednoduchá schopnosť ako je tolerancia. Koľko námahy stojí, akceptovať niečo doteraz nepoznané? Chce to iba priestor na zamyslenie sa. Priamo v rušných uliciach tejto škandinávskej metropoly, na trajekte medzi fjordami, alebo v tamojšej nekonečnej prírode. Kdekoľvek, kde je priestor pre myšlienky, miesto pre dialóg a príležitosť stretávania kultúr.
Rozumiem čo vedie Nórsku umelkyňu Lise Wulff v jej práci. Sedíme na strešnej terase Národnej knižnice, s výhľadom lemujúcim členité pobrežie severného mora, na ktorom sa rozprestiera Oslo. Slnko pasíruje lúče pomedzi kopce ostrovov v tunajšom fjorde a zahrieva blízke námestie. Tu ich odchytávajú hlúčiky ľudí, po práci vychutnávajúci si jedlo zo stánku rýchleho občerstvenia. V ponuke majú ázijskú fjúžn kuchyňu. Uvažovať o bezhraničnosti či bezbarierovosti kultúr na budove knižnice je ideálne, obzvlášť na tejto, formou i atmosférou evokujúcou ľudský úľ, kde ktokoľvek, nezáleží na pôvode, môže čerpať všetku múdrosť sveta. Spleť otvorených podlaží, rôznej výšky a šírky, siaha takmer do nekonečna. Vezúc sa sériou eskalátorov naprieč štruktúrou jednotlivých poschodí, sledujem do štúdia pohrúžené figúry, hrbiace sa nad textami či pohodlne sediace v kreslách. Vysoké, knihami obťažkané regály, presvetlené žltým svetlom ako včelie plasty, čnejú nad priestorom. Lise nám opísala tvar, a polohu železnej betonárskej kari siete. Jej štvorcové otvory iba vzdialene pripomínajú šesťuholníkové otvory včelieho plastu, no splnia účel. Zvolila pevný, zároveň pružný, dobre tvarovateľný materiál, inak využívaný v stavebníctve pri produkcii železobetónu. Výsledná neuzatvorená, valcová forma objektu vysokého 2 metre, vytvorí malú architektúru, podobnú reklamným valcom vo verejnom priestore. Bude ju možné obísť a tiež do nej vstúpiť. Poskytne priestor pre spoločnú prácu a príležitosť pre uvažovanie, rozhovor, vstrebávanie nových vedomostí a užívanie pocitu spolupatričnosti. Popri rovnomernom priväzovaní farebnej vlnenej priadze k otvorom siete, na to bude mať čas každý, kto sa pridá. Nádvorie alebo foyer Východoslovenskej galérie, miesto kadiaľ prechádzajú návštevníci, sa stane priestorom pre zamyslenie pri práci, ktorá ľudí spája.
Od stretnutia v Osle uplynuli dva mesiace. K objektu v galérii prichádzajú prvé účastníčky košického workshopu. Je to skupina senioriek, inšpirovaná pred chvíľou absolvovanou prezentáciou o Lisinej tvorbe. Jej realizácie sú participatívne, interaktívne, procesuálne inštalácie a objekty, využívajúce rôzne druhy prostredí, od interiérov inštitúcií, cez námestia až po otvorenú krajinu. Prepájajú komunity, vedú jednotlivcov k vnímavosti, empatii, spoločenskej zodpovednosti, k starostlivosti o životné prostredie a k vzájomnej úcte. Demonštrujú, že čas strávený produktívne, invenčne, spoločnými aktivitami, v prospech malej komunity alebo celej spoločnosti, vedie k lepšej, istejšej budúcnosti.
S vedomím, že budú spoluvytvárať dielo, ktoré rozšíri autorkino portfólio a pridá miesto vzniku nového diela na mapu sveta, účastníčky zrejme nevnímajú energiu, ktorá tu vniká. Alebo možno naopak. Stojac tesne vedľa seba, uzlíme vlnené nite vytvárajúc farebnú žlto modrú štruktúru, niekto sústredene v tichosti iný nahlas komentujúc, alebo spomínajúc na úsmevné príhody. Napriek tomu, že sa navzájom nepoznáme, panuje tu pokojná a uvoľnená atmosféra. Zhodujeme sa, že je to nečakane príjemná, relaxačná činnosť. Nie, nie je to automatizovaná repetitívna aktivita, ktorú možno zvládnuť so zatvorenými očami. Zložiť vopred nastrihané, rovnako dlhé jemné vlnené nite na polovicu a následne ich zviazať dvoma uzlami, si vyžaduje určitú mieru sústredenia, trpezlivosti i zručnosti. No sledujúc, ako sa štvorcový otvor kari siete plní a pomaly začína tvoriť hebkú farebnú plôšku, je pre mnohých naplňujúce a motivujúce. Navzájom sa povzbudzujeme a pomáhame si, chvíľami striedame štvorce pri dolnom okraji objektu za tie v dvojmetrovej výške. Ľahko ustrnieme zhrbení a sklonení, nechtiac cloniac si vlastným telom, inokedy ledva udržíme balans na špičkách, nevedome praktikujúc tak potrebný strečing. Po dvoch hodinách, akokoľvek príjemné, teraz je už viac a viac únavné. Odchádza aj posledná zo zúčastnených senioriek.
Sobota dopoludnia patrí rodinám s deťmi. Bez preháňania konštatujeme, že sa deti s nadšením pustili do novej aktivity. Vlnená priadza pre viaceré z nich asi nebude novinkou, no uvideli zvláštne pútavý, hrdzavý objekt z časti pokrytý mäkkou farebnou „dekou“, niektorým pripomínajúcou ich vzdialený domov, iným ich domovské mesto Košice, z ktorého nemuseli utiecť do cudzej krajiny. Podobnosť dvoch vlajok bol dôvod pre ktorý si Lise zvolila žlto-modrú farebnú kombináciu. Domov tak blízky a tak vzdialený. Tieto myšlienky rozptýli okolo bežiaci pár v svadobnom oblečení. Neodmietnu sa zapojiť, bez zdĺhavého vysvetľovania symbolicky zaviažu dve nite. Neodoláme a zaznamenávame tento srdečný moment. Nie je posledným v tento deň.
Popoludnie už deti trávili mimo galérie, vystriedali ich skupiny študentov z Budapešti. Pôvodne mali v pláne iba prehliadku výstav, no celkom neplánovane sa v galérii zdržali dlhšie a vo veľkom počte, sa s vervou zapojili do práce. Povzbudivé až dojemné bolo sledovať všetkých tých, ktorí sa pri objekte zastavili a po chvíli pridali k ostatným. Nepoznajúc kontext ani dôvod, no podvedome cítili, že je dobré zúčastniť sa, pomôcť.
Po dokončení umiestnila Lise objekt „Room for Thought“ teda „Priestor na zamyslenie“, na začiatok nádvoria galérie. Na miesto, kde ho možno ľahko sledovať cez rozmerné okná z interiéru galérie. Počas novembrových jesenných dní dostával nový rozmer. Farebné segmenty vlnenej priadze povievali v nárazoch vetra, zmáčali ich záplavy dažďa a obťažkávali ich návaly snehu. Na konci dňa bol košický vietor prisilný a tak je Priestor na zamyslenie dnes opäť pod strechou.
